Bola som v zoo a videla som papagája. A nie hocijakého, ale rozprávajúceho. Pri jeho voliére visel zoznam slov, na ktoré by mal reagovať. Asi pätnásť výrazov, ktoré sa papagáj naučil a ktoré s ním návštevníci môžu skúšať. A keďže ľudstvo dostalo návod, čo má robiť, samozrejme sme sa všetci poslušne postavili pred klietku a začali sa s vtákom rozprávať.
„Ahoj!“ Papagáj nič.
„Čau!“ Nič.
Ďalšie slovo zo zoznamu. Nič.
Deti skúšali. Dospelí skúšali. Jeden človek zopakoval to isté slovo asi sedemkrát, pretože očividne predpokladal, že problém nebude v papagájovej ochote komunikovať, ale v tom, že vták na šiesty raz ešte nepochopil zadanie.
Papagáj sedel na konári a pozeral na nás jedným okom. A prisahám, že keby mal v hlave titulky, bežalo by tam: Mám v piči.
Fascinujúce pritom je, že papagáje vôbec nie sú sprosté. Práve naopak. Niektoré patria medzi mimoriadne inteligentné vtáky, dokážu sa naučiť množstvo zvukov a slov a pri niektorých druhoch vedci skúmajú dokonca schopnosť chápať pojmy, množstvo či súvislosti.
Čiže ten papagáj možno veľmi dobre vedel, čo od neho chceme. Len sa rozhodol neodpovedať. A vtedy mi došlo, že ja už som takého papagája stretla. Dokonca nie jedného.
Len nemal perie.
Ľudský papagáj
Ľudský papagáj je mimoriadne zaujímavý živočíšny druh vyskytujúci sa prevažne na sociálnych sieťach a zoznamovacích aplikáciách. Na začiatku disponuje slovnou zásobou, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani absolvent filozofickej fakulty.
Dobré ráno. Ako si spala? Čo robíš? Myslím na teba. Chýbaš mi. Si nádherná. Takú ako ty som ešte nestretol. Nechápem, kde si bola celý môj život. A samozrejme kráľovská disciplína ľudského papagája: „Ľúbim ťa.“ Ideálne približne v čase, keď ešte nevie, ako pijete kávu, aké máte priezvisko a či náhodou doma nechováte tri pytóny.
Papagáj sa totiž učí rýchlo. A ešte rýchlejšie zisťuje, na ktoré slovíčka reagujete. Keď zaberá „krásna“, opakuje krásna. Keď zaberá „chýbaš mi“, pridá chýbaš mi. Keď zaberá romantika, nafúkne perie, vystrie hruď a spustí celý repertoár. Dobré ráno. Dobrú noc. Myslím na teba. Kedy ťa uvidím?
A človek si po čase zvykne. Nie nevyhnutne na veľké vyznania. Na tú prítomnosť. Na malé pípnutie telefónu. Na niekoho, kto sa opýta, čo robíte. Na úplnú kravinu, ktorú vám pošle počas dňa. Na obyčajné „dobré ráno“, ktoré samo osebe neznamená vôbec nič, ale keď vám chodí dosť dlho, začne znamenať, že niekde na druhom konci existuje človek, ktorému ste ráno napadli.
A potom jedného dňa príde lámanie chleba. Situácia, na ktorú nestačí: Situácia vyžaduje vetu. Normálnu. Dospelú. Pokojne iba: „Vieš čo, už to necítim rovnako.“ Alebo: „Spoznal som niekoho.“ Prípadne úplne jednoduché: „Nechcem v tomto pokračovať.“ A vtedy sa udeje jeden z najväčších zázrakov živočíšnej ríše. Papagáj, ktorý mal ešte minulý mesiac slovnú zásobu Paula Coelha, náhle onemie.
Zvláštny prípad selektívneho operenia
Je fascinujúce sledovať, ako človek schopný tri mesiace produkovať stovky správ denne zrazu nedokáže zostaviť sedem slov za sebou.
Má veľa práce. Je unavený. Nestíha. Má toho veľa. Nevie, čo má povedať. Potrebuje priestor. Prípadne uplatní najpokročilejšiu komunikačnú techniku moderného človeka: nič.
A vy stojíte pred pomyselnou voliérou ako tí idioti v zoo.
„Ahoj?“ Papagáj pozerá.
„Je všetko v poriadku?“ Papagáj pozerá.
„Niečo sa stalo?“ Papagáj si čistí pierko.
„Ak sa niečo zmenilo, môžeš mi to normálne povedať.“ Papagáj otočí hlavu.
A keby mal titulky: Mám v piči.
Najväčší omyl je myslieť si, že nevie rozprávať
Vie. To je na tom celé také krásne. Veď vám to predvádzal celé týždne či mesiace. Ghosting nie je porucha rečového aparátu. Človeku pri ňom neodpadne jazyk, nezablokuje sa palec a WhatsApp mu nezobrazí upozornenie: Ľutujeme. Funkcia „správať sa ako dospelý človek“ momentálne nie je vo vašom regióne dostupná.
On komunikovať vie. Len zrazu nechce komunikovať niečo, pri čom by musel zniesť nepríjemný pocit. A tak ho radšej nechá znášať vás.
Možno preto ma ten papagáj v zoo tak pobavil. My sme tam stáli s návodom a mysleli si, že keď poznáme správne slovo, dostaneme odpoveď. A možno žiadne správne slovo neexistovalo. Možno papagáj presne vedel, čo hovoríme. Možno nás počul. Možno nám dokonca rozumel. Len nemal potrebu odpovedať. A to je informácia sama osebe.
Takže keď najbližšie narazíte na ľudského papagája, ktorý vás najskôr zasype celým slovníkom lásky a následne pri prvej potrebe skutočnej komunikácie záhadne stratí reč, neprehrabávajte pätnásť výrazov na tabuli a nehľadajte šestnásty, zázračný.
Nekričte hlasnejšie. Neopakujte otázku sedemkrát. A už vôbec sa nesnažte naučiť papagája rozprávať. On to totiž vie. Len čuší. A niekedy je práve to jeho najúprimnejšia odpoveď.
